Súkromná veterinárna činnosť oslávi 30 rokov. To je naozaj úctyhodná doba na to, aby sme mohli bilancovať. Som však úprimne presvedčený, že aj vo svetle posledných mesiacov by sa veterinári mali začať skôr pozerať dopredu a viac plánovať budúcnosť. Budúcnosť, ktorou nie je len najbližší mesiac, či rok. B.C. Forbes, zakladateľ známeho Forbes magazínu raz povedal: „Ak si chcete užiť druhú polovicu života, tak počas prvej polovice nevstávajte od roboty“. Vzťah súkromného podnikania, ktorým je aj náš chlebík a reálnej existencie v spoločnosti s trhovým mechanizmom sa asi ani nedá vyjadriť lepšie.
Takže ako ďalej? Práca veterinárov nie je jednoduchá, čelíme výzvam, na ktoré sme neboli pripravení, školení, trénovaní (ekonomika našej práce najmä vo vzťahu k rastúcim pracoviskám- čo do objemu práce, tak aj počtu zamestnancov; nedostatok lekárov, sestričiek, recepčných….). Nároky vyplývajúce z týchto výziev sa však neznižujú, práve naopak, rastú. Práca však nie je náš jediný dôvod, prečo kráčame po Zemi. Sme bežní ľudia, ktorí majú svoje rodiny, koníčky ale aj problémy bežných ľudí. Naše priority sa počas života menia a určite nie je cieľom nikoho z nás sa upracovať k smrti alebo upadnúť do depresie so smutným koncom.
V súvislosti s otázkou aká bude tá „druhá polovica života?“ tak vystáva aj otázka nástupníctva. Nástupníctvo je tiež jedna z výziev, pred ktorou sa raz ocitne viac, či menej každý z nás. Bez prípravy, zrazu, ale o to naliehavejšie, keďže aj toto je jedna z vecí, na ktoré sme neboli školení a staviame sa k nej skôr intuitívne.
- Prvou možnosťou je, nazvime to „západ slnka“. Je to model predovšetkým jednoosobových praxí. Skončí doktor (verme, že odchodom do dôchodku) a skončí prax. Zhasne sa svetlo a je koniec. V lepšom prípade dôjde k akémusi „odstúpeniu klientely“ kolegovi a podobne. Proste slnko zapadne.
- Možnosťou číslo dva je tradičný spôsob nástupníctva. Veterinárny lekár „odchová“ k nástupníctvu vlastného potomka, ktorý potom plynulo prevezme veterinárnu prax. Je to model priam idylický. Predstavuje však zanedbateľné množstvo praxí na Slovensku. A ruku na srdce, hoci po 17 rokoch aktívnej, občas až hyperaktívnej praxe mám svoju prácu stále rád a neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné, svoje dve odrastajúce deti by som do veterinárneho remesla nikdy nenútil a rád by som, aby si zvolili vlastnú budúcnosť.
- Trojka na mojom zozname je už s nádychom trhovej ekonomiky - „partneršaft“. Mám teraz na mysli partnerstvo na úrovni právnickej osoby so spolumajiteľmi odlišných generácií. Tak ako je to bežné v iných odvetviach slobodných povolaní- advokáti, lekári, architekti a pod. Starší partner si „odchová“ mladších kolegov, postupne im dá možnosť partnerstva, čiže spoluvlastníctva vo firme a odchod na dôchodok je tak plynulý s jasne definovaným odkúpením obchodného podielu v spoločnosti. Zrazu aké termíny- spoluvlastníctvo, partneri, odkúpenie obchodného podielu….. To už je ten kapitalistický punc. Takýchto príkladov máme na Slovensku niekoľko a úprimne gratulujem kolegyniam a kolegom, ktorí dokázali takúto formu podnikania vytvoriť, udržať, resp. zabezpečiť jej rast a profitabilnú budúcnosť.
- No a do štvorice je tu možnosť predaja svojej praxe. Niekomu cudziemu. Niekomu, kto má peniaze a vidí v tom, čo ste vybudovali budúcnosť. Tento model poznáme z iných odvetví podnikania a je pomerne bežný. Avšak veterinársky chlebíček je trošku odlišný. Ekonomicky je pomerne stabilný, ale výrazne konzervatívny, doslova beh na dlhú trať a to pre možných investorov nie je vždy zaujímavý segment podnikania. Zmysel však dáva vtedy, ak dochádza ku konsolidácii. V USA a západnej Európe (Veľká Británia, Škandinávia, ale dnes už aj Holandsko, Rakúsko…) vznikajú v posledných desaťročiach integrované siete veterinárnych kliník. Prinášajú absolútne nový pohľad na našu profesiu. Otázka plánovania, riadenia, hľadania nových kolegov neleží na pleciach veterinárneho lekára, ale administratívy integrovanej siete veterinárnych praxí. Ale to už je na iný text.
Tak, ako vybudovanie praxe, kliniky, nemocnice netrvá ani rok, ani dva, tak ani odchod do dôchodku nie je zo dňa na deň. Nech už sú naše možnosti a plány akékoľvek, rád by som vyzval k zamysleniu nad základným prehľadom v účtovníctve a profitability praxe. Koľko vlastne tá naša prax zarába reálne peňazí? Vieme si to spočítať? To, že si každé tri- štyri roky dokážem kúpiť nové auto na leasing alebo absolvovať s rodinou jednu- dve dovolenky ročne, to nie sú objektívne ukazovatele. Príde totiž deň, keď vám túto otázku niekto položí- či už vaša dcéra/syn, alebo vaši mladší kolegovia, o investorovi ani nehovoriac.
