Hovorí sa – Aká bolesť, taký liek. Toto porekadlo má v prvom rade prenesený význam, ale dá sa tu nájsť aj kus medicínskej pravdy. Na každú chorobu ľudí i zvierat by mal lekár naordinovať správnu a účinnú liečbu.
Ako to bolo?
V roku 1928 škótsky lekár a biológ Alexander Fleming uskutočnil veľký objav. Traduje sa, že pred odchodom na dovolenku nechal na stole svojho pracoviska jednu neuzavretú kultivačnú misku s bakteriálnymi kultúrami. Po návrate si všimol, že na niektorých miestach živnej pôdy v kultivačnej miske baktérie nerástli, respektíve vymizli. Bolo to veľmi neobvyklé. Živná pôda v miske predsa obsahovala všetky potrebné esencie na rast baktérií. Zistil, že príčinou bola pleseň, lepšie povedané látka, ktorú produkovala. Podľa tejto plesne, v latinčine známej ako Penicillium notatum, pomenoval Fleming onú látku penicilín. Intenzívnym výskumom sa podarilo nájsť mnoho ďalších látok s podobným účinkom na baktérie a tieto snahy pokračujú dodnes. Spomínané látky sa súhrnne nazvali antibiotikami.
Krok vedľa
Krátko po objave antibakteriálneho účinku antibiotík sa prišlo na to, že ich pravidelné pridávanie do krmiva hospodárskych zvierat má za následok vyššie hmotnostné prírastky a preto sa stali zaujímavým ekonomickým prvkom vo výkrme dobytka či iných hospodárskych zvierat. Práve toto sa však ukázalo ako dosť nešťastný krok. Antibiotiká totiž prenikli do mäsa zvierat a touto cestou v malých množstvách vo forme zostatkov (reziduí) do organizmov ľudí. Tieto veľmi malé množstvá stačili baktériám v ľudskom tele na to, aby sa s nimi oboznámili, „oťukali“ si svojho nepriateľa a vytvorili obranu vo forme bakteriálnej rezistencie voči antibiotikám. Preto sa začalo stávať, že nasadené antibiotiká na liečbu infekcie jednoducho nezabrali. Vo vyspelých krajinách je tento postup výrazne obmedzený a z veľkej časti zakázaný. Jedná sa však o veľmi dobrý názorný príklad toho, čo sa stane, ak antibiotiká používame neuvážene.
Kedy áno
Pre lekárov je veľkým záväzkom, pracovať s týmto výdobytkom lekárskej vedy veľmi obozretne a zodpovedne, niekedy citlivo, inokedy razantne, ale vždy dôsledne.
Všeobecne sa dá konštatovať, že po antibiotikách siahame pri podozrení alebo potvrdení infekčného ochorenia a najmä vtedy, keď je spôsobené baktériami. Mnohé infekčné ochorenia však nie sú spôsobené baktériami, ale vírusmi. Antibiotiká nie sú účinné v zabíjaní vírusov, napriek tomu sa používajú aj pri vírusových ochoreniach. Možno to znie ako protirečenie, ale aj tento krok má svoje opodstatnenie. Môžeme si to vysvetliť na zápale priedušnice, kedy vírus dokáže v dýchacích cestách spôsobiť zápal sliznice. Tá začne produkovať oveľa viac sekrétu, ako za normálnych okolností a ten sa stane živnou pôdou pre rozmnoženie baktérií, ktoré sú v dýchacích cestách normálne prítomné a relatívne neškodné. K vírusovej infekcii sa teda pridá komplikujúca bakteriálna infekcia a takýto kombinovaný infekčný proces sa môže rozšíriť až do priedušiek. V týchto prípadoch je použitie antibiotík správne a potrebné. S vírusmi si väčšinou imunitný systém vie poradiť sám. Prípadne ho môžeme podporiť inými liekmi. Pri zápale priedušiek napríklad sirupom na skvapalňovanie hlienov a ľahšie vykašliavanie. (V odôvodnených prípadoch zviera hospitalizujeme u nás na klinike.)
Aký je bežný postup?
V praxi sa často stretávame s tým, že majitelia zvieratiek doslova požadujú nasadenie antibiotík aj v situáciách, kedy to nie potrebné. Stáva sa to pri rôznych dietetických vadách- psík niečo na vychádzke nájde a zje, dostane hnačku alebo opakovane vracia a majiteľ prichádza s požiadavkou nasadenia antibiotík. Drvivá väčšina takýchto problémov vyžaduje len úpravu kŕmnej dávky na niekoľko dní, prípadne účinný liek proti vracaniu. Použitie antibiotík by bolo ľahkovážne a najmä neodborné.
Ako som uviedol existuje mnoho antibiotík. Je preto pochopiteľné, že sa líšia svojimi vlastnosťami (efektivitou voči konkrétnym druhom alebo skupinám baktérií, prenikavosťou do orgánov či vedľajšími účinkami). Voľba vhodného antibiotika je veľmi dôležitá. Okrem toho je podstatná i dĺžka liečby. Všeobecne platí, že antibiotiká sa podávajú minimálne päť dní. Hlavne kvôli spomínanej rezistencii. Ak sa 5-dňová liečba nedodrží, nastáva riziko vzniku rezistencie a v budúcnosti toto antibiotikum nemusí byť účinné. Maximálna dĺžka liečby sa riadi predovšetkým priebehom ochorenia.
Nie je teda nutné liečiť každé zakašľanie alebo hnačku vášho zvieratka antibiotikami. Veterinárny lekár sa na základe klinického vyšetrenia ,prípadne ďalších špecializovaných vyšetrení, rozhoduje, či sú v konkrétnom prípade antibiotiká indikované, teda objektívne potrebné. Zvolí formu podania (injekčnú alebo tabletkovú), určí interval dávkovania a dĺžku liečby. Liečba antibiotikami by mala byť po správnosti ukončená na základe rozhodnutia lekára pri kontrole, nie pacienta, v našom prípade jeho majiteľa.
