Ortopédia a traumatológia spoločenských zvierat je moje hlavné odborné zameranie, ktorému sa venujem už niekoľko rokov. A stretávam sa s mnohými ťažkosťami, ktoré psíkov trápia. Jedným z najčastejších problémov, ktoré vo svojej praxi riešim, sú psíky malých plemien, ako yorkshire teriér, čivava, toy pudel, ratlík, shi-tzu, lhasa-apso, pekinéz, čínsky chocholatý pes a mnoho ďalších, u ktorých sa vyskytuje ojedinelé, až trvalé krívanie na jednu alebo obe zadné labky.
Majitelia si občas všimnú, že ich psíkovi niekedy „nevychádza krok“. Samozrejme toto nie je možné. Zdravý psík vie presne, ako má chodiť.
Ako by to malo fungovať?
Pravdou je, že títo psíci trpia závažným ochorením kolenných kĺbov. Ide o dedičné vývojové ochorenie. Čiže postihnutí jedinci majú zlú genetickú informáciu od svojich rodičov a tým pádom nevyrastú správne. Počas toho, ako rastú (vo veku od štyroch do približne ôsmych mesiacov) sa u nich rozvinie stav, ktorý sa nazýva luxácia pately, v preklade vykĺbenie jabĺčka. Patela, čiže jabĺčko je najväčšia sezamská (pomocná) kosť v tele a má dôležitú stabilizačnú funkciu v kolennom kĺbe každého z nás. Kolenný kĺb je pri pohybe tým najdôležitejším a zároveň najzaťažovanejším. Zjednodušene by sme mohli povedať, že každý krok začína prácou kolena. Preto sa do kolena, práve na jabĺčko upína najväčšia svalová skupina tela- stehenné svaly. Aby jabĺčko mohlo dôsledne vykonávať svoje stabilizačné poslanie, vymyslela príroda hneď niekoľko mechanizmov. Jabĺčko má tvar klinu a na priečnom priereze má tvar pripomínajúci trojuholník. Stehenná kosť má na svojom dolnom konci vyvinutú mohutnú brázdu potiahnutú chrupavkou, do ktorej za normálnych okolností klinovite tvarované jabĺčko „zapadá“ a pri ohýbaní kolena tak má jasne vymedzený rozsah pohybu- ako koliesko kladky.
Kedy nastávajú problémy?
U postihnutých zvierat dochádza k narušeniu tohto ,,kladkového“ mechanizmu, či už je to nesprávnym tvarom jabĺčka alebo plytkou brázdou na stehennej kosti. Takýto stav vedie k opakovanému vyklbovaniu, čiže jabĺčko „vyskakuje“ zo svojej správnej pozície smerom do vnútra alebo smerom von. Závažnosť postihnutia medialnej luxácie pately sa definuje v štyroch stupňoch.
Pri prvých dvoch stupňoch hovoríme o miernejšom postihnutí a majorita takto postihnutých jedincov nevykazuje počas svojho života takmer žiadne poruchy pohybu – krívanie. Treba však povedať, že u väčšiny takýchto psíkov sa vo vyššom veku rozvinie v postihnutom kolennom kĺbe mierny až pokročilý stupeň osteoartritídy, čo je degeneratívne poškodenie klbu. Tretí a štvrtý stupeň hodnotíme ako ťažký stupeň postihnutia a takéto zvieratká krívajú takmer stále.
V zásade existujú tri základné príčiny krívania:
- bolesť
- anatomická malformácia ( kratšia noha, krivá noha a pod.)
- neurologický deficit (porucha inervácie)- paralýza/obrna
U pacientov s touto diagnózou je krívanie vždy spôsobené najmä BOLESŤOU. To, že psík pri tom nekňučí od bolesti neznamená, že ho to nebolí. Práve naopak. U malých plemien je typické “hopsanie“ na troch nohách s postihnutou končatinou pritiahnutou vysoko k trupu, podobne ako bocian. Bolesť je taká silná, že psík končatinu odmieta používať. U veľkých plemien psov je takéto alebo podobné postihnutie kolenného kĺbu (napr. pretrhnutie predného skríženého väzu) často sprevádzané neschopnosťou vstať, alebo len s obtiažami prejsť niekoľko krokov. Je preto nezodpovedné tieto prejavy krívania prehliadať alebo zľahčovať.
Na prvom mieste prevencia
Vzhľadom na závažnosť problému a veľké množstvo postihnutých zvierat, je predmetnému ochoreniu venovaná veľká pozornosť už niekoľko desaťročí, najmä v USA a v západnej Európe. Na prvom mieste stojí prevencia. Keďže sa jedná o dedičné ochorenie, ktoré bohužiaľ nie sme schopní diagnostikovať laboratórne skúmaním DNA rizikového jedinca (tak ako je to možné u mnohých iných dedičných vád psov),ostáva jediným relevantným dôkazom iba odborné klinické vyšetrenie dospelého jedinca. Preventívnym riešením je dôkladné posudzovanie chovných jedincov predisponovaných plemien a vyradením postihnutých jedincov z plemenitby. Len takto dokážeme minimalizovať výskyt tohto závažného ochorenia. Mnohé chovateľské kluby v chovateľsky vyspelých krajinách majú takéto vyšetrenie zakotvené v podmienkach chovnosti už viac ako desaťročie. Je to o zodpovednosti voči samotným zvieratám a voči novým majiteľom šteniatok.
Problém, ktorý možno vyriešiť
Okrem vyššie zmienenej prevencie je treba povedať, že malá pozornosť sa rovnako venuje aj riešeniu problému u postihnutých jedincov. Jedinou možnou liečbou takéhoto pacienta je operácia. Je rozpracovaných množstvo chirurgických techník, pomocou ktorých korigujeme postihnutý kolenný kĺb tak, aby sme ho čo najviac priblížili optimálnemu stavu. Keďže sa jedná o korekčné zákroky, nazývame ich artroplastikami (artro=kĺb, plastika= korekcia, čiže korekčná plastika kĺbu). Ich úspešnosť je závislá od závažnosti postihnutia, v akom stupni sú rozvinuté degeneratívne zmeny, prípadne konkurenčné postihnutia v kĺbe (ako je čiastočné alebo úplné pretrhnutie predného skríženého väzu, poranenie menisku/meniskov a pod.) a v neposlednej rade aj odbornosťou a skúsenosťou samotného chirurga, ktorý zákrok vykonáva. Vo všeobecnosti akceptované sú metodiky, ktorých úspešnosť je viac ako 90% v súlade s publikovanými odbornými údajmi. Moja dlhoročná skúsenosť tieto údaje potvrdzuje.
Vzhľadom na závažnosť a komplexnosť tohto problému je preto pozitívne, že to je problém riešiteľný a nie je potrebné nechávať postihnuté zvieratá trpieť a „hopkať“ celý život. Kvalita života takýchto neliečených psíkov je totiž výrazne znížená.
